Celý život žijete v tom, že ste v poriadku, ste zdraví a hlavne, že vám sa to nemôže stať. A ak áno? Poviete si s úsmevom na tvári, tak fajn, ide sa ďalej?
Možno navonok pôsobím chladne, pôsobím ako silná žena, ale vo vnútri som stelesnením citlivosti a je len pár ľudí, ktorí o tom vedia a ešte menej tých, ktorí môžu vidieť moje slzy. A práve teraz, keď to naozaj potrebujem, nie je pri mne nikto z nich. Uväznená medzi štyrmi stenami, sama so svojim smútkom a negatívnymi myšlienkami. V duchu počujem slová pesničky: „...to čo potajme nosím v srdci, nespália...“.
Zrejme preto mám potrebu dostať to von a anonymne. Možno o dva týždne sa dozviem, že to bola chyba a všetko je ok. Dovtedy sa neviem tváriť, že nič, že nič nehrozí. Musím sa naladiť na najhoršiu alternatívu...inak by som to psychicky nezvládla.
„Tie výsledky z poslednej preventívnej prehliadky nevyšli dobre.“ „Aké výsledky?“ „Z výteru z krčka maternice. To je teraz taká doba. Všade to je.“ „Čo to znamená pre mňa?“ „Noo, že ešte nie ste istá, ale potenciálna. Prehliadku treba zopakovať.“ Potenciálna...na čo mám teraz čakať, kým nebudem istá? Buď mám chrípku, alebo nemám chrípku, buď mám rakovinu, alebo nemám rakovinu...
Snažím sa utešiť. Som zodpovedná. Chodím na všetky preventívne prehliadky. Mohla som to odflákať a prísť až vtedy, kedy by som nebola...potenciálna. A možno sa o dva týždne dozviem, že to bol len zlý poplach a všetko je v poriadku. A ja si začnem plánovať. V lete chcem ísť na Ibizu a vidieť Paríž.
Komentáre